V sobotu 8. júla 2023 sme pochovali pani Eleonóru Čurajovú, ktorá sa dožila 95 rokov a od nepamäti bola kostolníčkou v smolenickom kostole Narodenia Panny Márie. Bola to jedna z najvýraznejších postáv Smoleníc. Je príkladom ženského génia v živote Cirkvi. Pri jej pohrebe som predniesol túto homíliu…
Keď sa po dlhšom čase s niekým známym, či dobrým priateľom, stretneme, zvykneme sa spýtať, ako sa má. Predstavte si, že by ste sa spýtali: „Si šťastný?“ To by sme predsa len vnímali ako nemiestnu otázku, príliš intímnu otázku. Otázka „ako sa máš?“ je predsa len prijateľnejšia, dá sa na ňu odpovedať. Otázka „si šťastný?“ ide príliš hlboko. Nevieme na ňu jednoznačne odpovedať. Vieme, že už sme zažili nejaký druh a stupeň šťastia, a máme nádej, že budeme šťastní. Ale skúsenosť nešťastia v minulosti, nešťastie v prítomnosti a strach z nešťastia, ktoré nás môže postihnúť v budúcnosti, je vec, ktorá nás ťaží. A preto otázka: „Si šťastný?“ vyvoláva v nás rozpaky. Vidina šťastia je vždy to, čo nás dokáže motivovať. Zaľúbený človek začína nanovo žiť, lebo v jeho láske je prísľub šťastia. Aj uprostred znechutení z politického života sú ľudia ochotní ísť k volebným urnám, keď ide o veľké rozhodnutia pre smerovanie krajiny, lebo sú s nimi spojené prísľuby šťastnejšej budúcnosti. Keď objavíme niečo, čo nás robí šťastnejšími alebo nám dáva aspoň prísľub šťastia, ideme za tým. Človek žije z prísľubu šťastia, z nádeje. Žijeme z prísľubov. “Štěstí je tak krásná, přepychová věc…” Minulé šťastie nestačí. Spomienka na minulé šťastie môže spôsobovať aj muky, ak sme ho stratili… Motorom nášho života je prísľub šťastia. Boh vložil do človeka tento motor, Boh vložil do človeka túto túžbu. Každé ľudské spoločenstvo, každé ľudské dielo, je definované prísľubom. Každá nová vláda si dáva vládny program, ktorý je vlastne vymedzením prísľubu… Štúdium, na ktoré sa podujmeme, je definované prísľubom… Rodinu, ktorú si zakladáme, je definovaná prísľubom… Aj starozákonný ľud Izrael bol definovaný prísľubmi… Ako Mojžiš na vrchu Sinaj dáva ľudu prísľub šťastia desiatimi slovami akoby podmienkami šťastia, tak Ježiš na hore dáva ľudu prísľub šťastia svojimi blahoslavenstvami. Ježiš dáva zástupu prísľub šťastia. A formuluje svoje prísľuby, prísľuby šťastnej budúcnosti vykúpeného človeka.
Slovo „blahoslavení“, po gr. makárioi (μακαριοι), znamená „šťastní“. Nám však znie akosi cudzo toto slovo, vzdialené od vecí, ktoré normálne napĺňajú naše dni menšími-väčšími pocitmi šťastia. Slovom „blahoslavený alebo blažený“ si predstavujeme vznešené šťastie, ktoré je akosi príliš vzdialené tomu nášmu každodennému. Ježiš však dáva prísľuby takéhoto definitívneho a vznešeného šťastia, blaženosti, v ktorom sa človek necíti nepríjemne po otázke: „Si šťastný?“, ale celou bytosťou bez tieňa pochybnosti odpovedá: „Áno, som šťastný, som blažený.“ Mohli by sme sa teda opýtať: Ježišovi učeníci, ste takto dokonale šťastní? Bolo by naivné a pomýlené si myslieť, že takéto definitívne šťastie môžeme dosiahnuť tu na zemi: „Ak len v tomto živote máme nádej v Kristovi, sme najúbohejší zo všetkých ľudí.“
Ježišove blahoslavenstvá sú prísľubom! Niektoré prísľuby sú formulované prítomným časom: „Blahoslavený chudobní duchom, lebo ich JE nebeské kráľovstvo.“ Iné sú formulované budúcim časom: „budú potešení, budú dedičmi zeme, budú nasýtení, dosiahnu milosrdenstvo…“ Splnenie Ježišových prísľubov sa postupne napĺňa už tu na zemi. Vykúpení sme už teraz, už teraz sme účastní na jeho plodoch. Vykúpená a milujúca duša už teraz zakusuje blaženosť lásky. Ale jej blaženosť ešte nie je definitívna. Zoberme si prísľub „uvidia Boha“. Vo viere už teraz kresťan zakusuje toľkokrát blaženosť z videnia Boha. Vidí ho pod závojom viery. Toto videnie sa postupne naplňuje, ale definitívne bude až po smrti, vo videní z „tváre do tváre“.
Ježišove prísľuby šťastia majú v sebe akési paradoxy. Zdá sa, že je to úplne naopak. Ako môžu byť šťastní prenasledovaní, plačúci či chudobní? Zdá sa, že šťastní nie sú tichí, ale arogantní, nie spravodliví, ale tí, čo nemajú hanby. V skutočnosti sa Ježiš snaží naznačiť, že na dosiahnutie Ježišových prísľubov je potrebná postupná premena človeka, transformácia jeho vnútorných postojov… Na dosiahnutie Božieho kráľovstva je potrebný postoj vnútornej chudoby… Na dosiahnutie útechy je potrebné prejsť plačom… Zem nezdedia arogantní, ale tichí… Na dosiahnutie šťastia je potrebný hlad a smäd po svätosti… Ak chcem dosiahnuť milosrdenstvo, musím sa stávať milosrdným… Ak chcem vidieť Boha, musím očistiť svoj zrak od žiadostivosti, chamtivosti, pýchy a podozrievavosti… Božie prísľuby sú často spájané s prechodom cez prenasledovanie, ťažkosti, obviňovania… Prechádzam cez skúšku bolesti, kedy sa mi tisnú slzy do očí? Potrebujem počuť Ježišovo blahoslavenstvo: „Si šťastný, ak plačeš, lebo v Ježišovi budeš potešený!“ Zmocňuje sa ma hnev nad aroganciou iných? Potrebujem počuť: „Blahoslavení tichí, lebo oni budú dedičmi zeme.“ Som príliš prispôsobivým svetu v priemernosti a povrchnosti? Potrebujem počuť: „Blahoslavení lační a smädní po spravodlivosti, lebo oni budú nasýtení.“
Zišli sme sa na pohrebe tety Elky. Je tu veľa kňazov, bývalých farárov, i nás pochádzajúcich zo Smoleníc. Jeden z nich, predsedajúci, je už aj generálnym vikárom trnavskej arcidiecézy. Mne pripadla úloha prihovoriť sa pri tejto príležitosti. Určite by to ktorýkoľvek z prítomných kňazov urobil lepšie, ale pokúšam sa stať hlasom Vás, Božieho ľudu tu zhromaždeného. Ak začnem spomínať na tetu Elku, táto homília sa neskončí. Vy všetci máte na ňu obrovské množstvo spomienok. Jej dlhý život, úzko spätý s touto farnosťou, zanechal stopu v každom jednom z nás naprieč generáciami. Pre väčšinu z nás je tento smolenický kostol a smolenickú farnosť hlboko spätý s jej prítomnosťou a pôsobením. Kňazi sa menili, prichádzali a odchádzali, doba sa menila, ľudia sa menili, prichádzali a odchádzali, rodili sa, zomierali, rástli a dospievali, ale bola tu stále tá istá teta Elka, ktorá sa tuším počas tých rokov navonok ani veľmi nezmenila. Stále mala tú šibalskú iskru v očiach, nezlomnú vytrvalosť, obetavosť, skalopevnú vieru. Pre mňa bola aj akýmsi stelesnením smolenickej identity a historickej pamäte tejto dediny. Nikto nevedel o Smoleničanoch a Smoleniciach toľko čo ona. Bolo balzamom pre dušu počúvať jej výrazy a spôsob vyjadrovania, jej metafory v smolenickom nárečí, ktoré vždy vyvolali vo mne úsmev a teplo domova v srdci. Koľko legendárnych zážitkov by sme vedeli rozprávať. Mohli by byť námetom pre knihu poviedok na spôsob don Camilla. Keď ju neskoro večer prekvapil zlodej snažiaci sa vlámať do kostola, no nečakal, že v kostole tak neskoro ešte bude číhať teta Elka, ktorá ešte neúnavne pracovala. Duchaplne zapla všetky zvony, čo vystrašilo aj samotného zlodeja. Aj táto epizóda vyjadruje jej smelosť a neohrozenosť. Hovorí sa, že kto sa bojí Boha, ten sa nebojí ničoho. Nech je dnešný deň, aj po skončení pohrebu, dňom radostného spomínania na ňu.
Čo ma na nej najviac vždy fascinovalo, bola akási istota a nezlomnosť, ktorá z nej sálala, kedykoľvek som sa s ňou stretol počas toľkých rokov. Neviem to celkom vyjadriť, ale myslím, že to súvisí práve so šťastím, blaženosťou, o ktorej som hovoril. Možno sa to niekomu bude zdať byť opovážlivým a nevhodným takto sa spýtať v deň jej pohrebu, ale položil by som dnes otázku: bola teta Elka šťastná? Mal som z nej tento pocit vždy: áno, bola šťastná. To bolo to, čo robilo túto ženu výnimočnou.
Hlboké vnútorné šťastie plynúce z jej zjednotenia s Bohom a živené hlbokou modlitbou a oddanosťou Ježišovi, to bola tá pevná pôda pod nohami, ktorá bola prameňom radostného pokoja, ktorý z nej sálal. Toto vnútorné šťastie budovala prostredníctvom prísľubov blahoslavenstiev. Ilustruje to celý jej životný príbeh. V mladosti sa rozhodla nasledovať Pánov hlas a vstúpila do Kongregácie dcér Božskej lásky, ktoré sú ľudovo známe ako Mariánky. Komunistický režim jej to však prekazil. Keď zatvárali kláštory, novicky jednoducho poslali domov a dvere k prísľubom zasväteného života sa pre ňu navždy zatvorili. Komunisti jej prekazili zasvätený život v kláštore, ale obetovať celý svoj život Kristovi v službe Cirkvi jej prekaziť nedokázali. Spomínam si na svedectvo vietnamského kardinála Van Thuana, ktorý roky trpel vo väzení komunistického režimu a tam napísal: “Som vo väzení, ak očakávam príležitosť urobiť niečo naozaj veľké, koľkokrát v živote sa mi naskytnú podobné príležitosti? Nie, chytám sa príležitostí, ktoré sa mi ponúkajú každý deň, aby som konal bežné aktivity mimoriadnym spôsobom.” Tolkien v Pánovi prsteňov ponúka rozhovor medzi hobitom Frodom a čarodejníkom Gandalfom, v ktorom nachádzame niečo podobné. Frodo povedal: „Bodaj by sa to nebolo stalo počas môjho života.“ Gandalf odpovedal: „I ja si tak hovorím. A hovoria si to všetci, ktorí žijú v podobných časoch. Lenže o tom my nerozhodujeme. Rozhodovať môžeme iba o tom, ako si budeme počínať v čase, ktorý nám bol daný.“ Babka Griková často opakovala v protivenstvách: „Pán Boh má s nami svoje plány, a my mu ich nesmieme kaziť.“
Pápež František hovorí, že dolieha na nás stále to isté pokušenie, ktoré „sa často prejavuje vo výhovorkách a sťažnostiach, akoby na to, aby sme sa dokázali radovať, musel byť splnený nekonečný zoznam podmienok.“ A potom dodáva, že stretnutie a spojenie s Kristom stačí na to, aby sme boli šťastní. Nasledujúce jeho slová sa dajú povedať aj o tete Elke: „Len vďaka tomuto stretnutiu – alebo opakovanému stretávaniu – s Božou láskou, stretnutiu, ktoré sa premieňa na šťastné priateľstvo, oslobodzujeme sa od izolovaného svedomia a od zameranosti na seba samých. K tomu, aby sme boli naplno ľuďmi, dospievame vtedy, keď sme viac než len ľuďmi – keď Bohu dovolíme, aby nás vyviedol za hranice nás samých, aby sme obsiahli plnosť pravdy o našom bytí. Z toho potom pramení evanjelizačné úsilie. Totiž ak niekto prijal túto lásku, ktorá životu dáva nový zmysel, ako sa o ňu môže nepodeliť s ostatnými?“ A teta Elka bola naozaj neoblomná a neúnavná. Vypočítať všetko dobro, ktoré urobila a vzbudila v tejto farnosti, sa nedá. A nemyslite si, že si ju idealizujem. Na to, aby sme boli šťastní v Kristovi, nemusíme byť bezchybní. Aj ona mala svoje muchy, aj ona mala svoje chyby. Svätosť neznamená bezchybnosť. Svätosť znamená ustavičný rast v láske uprostred vlastnej krehkosti a množstva chýb a nedokonalostí. To je veľká lekcia aj pre dnešných ľudí, ktorí sa desia vlastného zlyhania. Kto nič nerobí, nič nepokazí. Predsa však pre mňa teta Elka zostáva tou „svätou od naproti“. Ide o svätosť „vedľajších dverí“, ako ju nazýva pápež František, tých, ktorí žijú medzi nami a sú odrazom Božej prítomnosti, alebo – aby som použil iný výraz – „strednej triedy svätosti“.
Šťastie, ktoré plynie z prísľubov Ježišových blahoslavenstiev, teta Elka žila už tu na zemi, nedokonale, uprostred skúšok a trápení. Teraz ju čaká naplnenie týchto prisľúbení, kedy uvidí Boha z tváre do tváre. Zomrela v deň svätého apoštola Tomáša, ktorému Ježiš na otázku, kam ide a aká cesta tam vedie, odpovedal: „Ja som cesta, pravda a život.“ Celý život išla po tejto ceste, v Ježišovej pravde, a teraz dosahuje večný život s ním v nebi. My ju s láskou a vďakou sprevádzame svojimi modlitbami v túžbe kráčať spolu s ňou. Otec Mrva nám zanechal akoby duchovný testament: „Dovidenia v nebi! A beda tomu, kto sa nedostaví!“ Dnes sa dnes lúčime aj s Vami, teta Elka: „Ďakujeme Vám za všetko! Odpustite, čo nám treba odpustiť. A pozdravujte otca Mrvu a ostatných verných zosnulých Smoleničanov! A za nás, čo sme ešte tu dolu, orodujte a držte nám palce! Dovidenia v nebi!“
Foto: Andrej Lančarič
Zdroj: Prevzaté z osobného blogu Juraj Vittek https://www.facebook.com/