Cirkevné dejiny Smoleníc do konca 19. storočia
Spracovala: Prof. PhDr. Zuzana Lopatková, PhD.
Smolenická farnosť v stredoveku.
Neoddeliteľnou súčasťou dejín Smoleníc sú cirkevné dejiny. Už stáročia bola aj je práve cirkev nositeľkou vzdelanosti a duchovných hodnôt. Cirkev sprevádzala človeka počas celej cesty životom. Stála už pri jeho narodení – krstila deti, všetkých veriacich zhromažďovala v nedele a sviatky v kostole ako spoločnú rodinu veriacich. Aj všetky rodinné sviatky a slávnosti, ako birmovky či sobáše, boli spojené s cirkvou. Prostredníctvom svojich kňazov sa práve ona starala o chorých, pripravovala ľudí na smrť, ona ich pochovávala. Okrem toho to bola práve cirkev, ktorá bola v jednoduchom vidieckom (a nielen) prostredí nositeľkou vzdelanosti; svojím učením a poslaním prenikla všetky oblasti ľudského života.
Najstarší priamy doklad o cirkevnom živote v Smoleniciach (terra Zumula) nachádzame v listine z r. 1291. Práve v tejto listine sa prvýkrát vôbec spomína farský kostol Panny Márie, čo je významný doklad organizovaného cirkevného života Smoleníc v rámci farnosti.¹ Fara ako taká sa v Smoleniciach spomína až v r. 1390. Jej počiatky sú však nepochybne staršie, v okolí Smoleníc jestvovali fary omnoho skôr, a v tomto období patrila naša obec k významným lokalitám v malokarpatskom regióne. Napríklad v Boleráze sa datuje zriadenie fary okolo roku 1080 a v Trstíne údajne v roku 1240. Bolerázsky kostol patril v 11. a 12. storočí k tzv. strediskovým kostolom, okolo ktorých sa združovali ostatné sídliská v rámci organizovania náboženského života. Je pravdepodobné, že Smolenice cirkevno-organizačne patrili k Bolerázu a kostol sa tu vybudoval neskôr, možno už koncom 12. storočia, ale určite nie neskôr ako v 13. storočí. Napriek tomu sa existencia fary v súpise pápežských desiatkov z rokov 1332 až 1337 nepotvrdila, čo však ešte nepovažujeme za dôkaz, že neexistovala. Podľa tohto prameňa najbližšie sídla fár boli v Boleráze (villa Dominarum), kde pôsobil farár Peter, a v Suchej nad Parnou (Sokt), kde pôsobil farár Jakub.²
Smolenická fara sa uvádza v zozname fár známej listiny z r. 1390, ktorá riešila spor o posvätné oleje s bratislavským prepoštom Vavrincom. Spor sa vyriešil tak, že fary patriace do Bratislavského prepoštstva, a teda aj smolenická fara, mali naďalej dostávať posvätné oleje od farára pri kostole sv. Martina v Bratislave, ktorý ich mal zaopatriť v Ostrihome. Smolenická fara sa spomína aj o sedem rokov neskôr, v r. 1397, kedy je uvedená v štatútoch Ostrihomskej kapituly pod názvom Szomolyan.³
Ako samostatná farnosť sa Smolenice spomínajú aj v ďalšom historickom dokumente, tentoraz hlásiacom sa do roku 1516. V dokumente jeho autor opisuje stav personálneho obsadenia jednotlivých cirkevných inštitúcií v druhom desaťročí 16. storočia: opátstiev, premonštrátskych prepozitúr, ale i sekulárnych prepozitúr, dekanátov a k nim patriacich fár a napokon fár podľa archidiakonátov. V Bratislavskom prepoštstve je medzi farnosťami zaradená aj farnosť Szomolyan, teda Smolenice.⁴
Smolenická farnosť v novoveku.
Najcennejším prameňom poznania cirkevného života každej farnosti sú kanonické vizitácie, ktoré na našom území pochádzajú už zo 16. storočia. Potrebu vizitovať jednotlivé farnosti zdôraznil už Tridentský koncil (1545 až 1563). Samotná vizitácia prebiehala presne podľa vopred stanovených pravidiel. Vyhlasoval ju najvyšší predstaviteľ v diecéze, v prípade Smoleníc ostrihomský arcibiskup, ktorý vizitácie nariadil buď sám, alebo požiadal o vydanie mandátu panovníka. Vizitátorom sa totiž nesmeli klásť vo vizitovaní žiadne prekážky. Kanonické vizitácie boli pravidelné prehliadky jednotlivých farností a iných cirkevných ustanovizní diecézy, ktoré sa uskutočňovali kvôli zisteniu skutočného náboženského, hospodárskeho a sociálneho stavu. Zisťoval sa nimi stav cirkevných ustanovizní z hľadiska hospodárskeho, t. z. vyhotovovali sa inventáre zariadenia kostolov, odzrkadľovali majetkové a finančné pomery inštitúcie, jej príjmy, výdavky i jej vzťah k zemepánovi, ktorý mal patronátne právo. Sledovali aj činnosť a súkromný život zamestnancov inštitúcie (farár, kaplán, rektor, kostolník a iní), plnenie si ich záväzkov a tiež výšku ich príjmov. Obsahujú aj niektoré príkazy a nariadenia vizitátora farárovi.
Farnosť Smolenice v období staršieho novoveku patrila do Podhorského dekanátu, do Bratislavského archidiakonátu a do Ostrihomského arcibiskupstva. Spočiatku bola sídlom dekanátu farnosť Horné Orešany, ale začiatkom 18. storočia sa rozsiahly Podhorský dekanát rozčlenil na tri samostatné dekanáty. Jeden z nich bol novovytvorený Smolenický dekanát so sídlom práve v Smoleniciach, ktoré sa ako centrum Smolenického panstva hospodársky veľmi pozdvihli.⁵
Počas celého novoveku mali Smolenice postavenie samostatnej farnosti, teda neskĺzli do postavenia filiálky, pridruženej k inej farnosti. Mali jednu filiálku – obec Lošonec, pričom Smolenická Nová Ves (dnes súčasť Smoleníc) patrila z cirkevno-organizačného hľadiska do farnosti Boleráz.
Smolenická farnosť teda pozostávala z mestečka Smolenice a filiálky Lošonec. Aj filiálka mala svoj vlastný kostol, zasvätený sv. Anne. O Smoleniciach v r. 1782 vizitátor napísal, že mestečko má domy v dvojitom rade, pričom celé mestečko prejde farár za ½ hodinu. Smolenice a Lošonec mali spoločných zemepánov. Bohoslužby bývali vo filiálke každú tretiu nedeľu alebo sviatok, v rovnakom čase ako v smolenickom farskom kostole. Kázne však v Lošonci smolenický farár hovoril veľmi zriedkavo, zato vo filiálke často katechizoval. Farníci, ale najmä deti a mládež nemohli často chodievať na katechézy do farského kostola, v lete im v tom bránili iné práce, v zime zase chlad a vzdialenosť od Smoleníc.
Do filiálky farár chodieval na vlastnom alebo najatom povoze. Okrem samotnej filiálky poskytoval smolenický farár duchovné služby aj obyvateľom dvoch mlynov, patriacich k filiálke, ktoré boli medzi horami. Od Lošonca boli vzdialené skoro hodinu cesty, čo bolo nepohodlné najmä v zimnom období. Smolenický farár však nemal kaplána. Vizitátor sa k tomu vyjadril tak, že podľa počtu veriacich síce farár kaplána nepotrebuje, ale kvôli vzdialenosti filiálky a oboch mlynov by bol potrebný.⁶
Od zriadenia arcibiskupských vikariátov koncom 18. storočia boli aj Smolenice začlenené do Trnavského vikariátu. V roku 1922 bola vytvorená Apoštolská administratúra v Trnave, nezávislá od ostrihomského arcibiskupa. Do nej boli včlenené aj Smolenice. Po tom, ako v r. 1977 bolo územie trnavskej Apoštolskej administratúry definitívne oddelené od Ostrihomského arcibiskupstva a bolo založené Trnavské arcibiskupstvo (po r. 1995 Bratislavsko-Trnavské arcibiskupstvo), stali sa jeho súčasťou aj Smolenice. Patrili do Trnavského dekanátu B.
V rámci posledných cirkevno-územných zmien v Slovenskej republike (14. 2. 2008) po opätovnom vzniku Trnavského arcibiskupstva (pravda, územne odlišného od predošlého) bol Trnavský dekanát B premenovaný na dekanát Smolenice, kam samozrejme patria aj Smolenice ako sídlo dekanátu. Dekanom je v súčasnosti správca smolenickej farnosti P. Bacigál.⁷ Postavenie samostatnej farnosti si Smolenice udržali dodnes.
Farský kostol Narodenia Panny Márie
Najstarší kostol v Smoleniciach bol zasvätený Panne Márii. Doklad o tom nachádzame v už spomenutej listine z roku 1291. Patrocínium Narodenia Panny Márie je veľmi starého dáta, podľa výskumov je toto patrocínium štvrté najfrekventovanejšie patrocínium vôbec. Patrocínium Panny Márie bolo pomerne rozšírené, jeho nositeľmi boli predovšetkým rýchlo hospodársky sa rozvíjajúce obce. Patrocínium farského kostola nepochybne vplývalo na celý spoločenský život stredovekej lokality. Jeho výročie bolo spojené s oslavami, často mal patrón ozvenu v ľudovej slovesnosti, vo zvykoch obyvateľstva.⁸
Prvý opis tohto kostola, i keď len veľmi stručný, nám prinášajú kanonické vizitácie z r. 1561 a 1562.⁹ Podľa znenia vizitácie z r. 1561 bol kostol v dobrom stave, o kostol i jeho výzdobu bolo dobre postarané. Rovnaké údaje nachádzame aj v kanonickej vizitácii z nasledujúceho roku, z r. 1562.
Ďalšie údaje o kostole v Smoleniciach nám poskytuje až kanonická vizitácia z 1. polovice 17. storočia, presnejšie z roku 1634. Podľa nej mali Smolenice kostol, zasvätený sviatku Narodenia Panny Márie. Výzdoba i dva bočné oltáre však boli podľa vizitátora veľmi chudobné, štvrtý oltár dokonca úplne nevhodný. Z bohoslužobných predmetov vizitátor spomenul kalichy, bohoslužobné rúcha, zástavy, uteráky, plachty, ďalej rímsky misál a matriku. Kostol bol aj veľmi malý. Zrejme Smoleničania v tom období už uvažovali nad výstavbou nového farského kostola, k čomu sa vizitátor vyjadril nasledovne: ak Smoleničania chcú, nech ho zbúrajú. Keďže kostolu chýbala veža, tri zvony boli na cintoríne obložené dubovými trámami.¹⁰
Farníci využili povolenie predchádzajúceho vizitátora na zbúranie starého a stavbu nového kostola. O výstavbu sa postarala rodina grófov Erdődiovcov, smolenických zemepánov a patrónov farského kostola. Kostol bol dokončený v r. 1644, kostol aj s hlavným oltárom vysvätil gróf a čanádsky biskup F. Pálfi v r. 1647, v nedeľu po Vianociach. Tak v druhej polovici 17. storočia našiel už vizitátor v Smoleniciach nový kostol. Podľa jeho vyjadrenia bol veľmi pekný, vysvätený, s rovnakým patrocíniom ako pôvodný.¹¹
Aj v r. 1694 charakterizuje vizitátor kostol Narodenia Panny Márie v Smoleniciach ako elegantný. V tejto vizitácii už nachádzame jeho podrobnejší popis: nový kostol mal elegantný chórus s organom, presvetlenú sakristiu, v ktorej boli primerané skrinky pre bohoslužobné predmety a rúcha. Všetkých šesť oltárov v roku 1673 posvätil varadínsky biskup Juraj Pongrác. Všetko bolo podľa vizitátora veľmi pekné, a mnohé predmety (najmä ornáty) aj drahocenné. Nad sakristiou bolo oratórium.¹² Hodiny na veži však bolo treba opraviť, opravu potrebovala aj strecha na veži. Inak tehlová časť kostola bola nedávno opravená. Jeden zo šiestich oltárov v kostole bol rodiny Počuchovcov.¹³
Začiatkom 18. storočia smolenický kostol neprešiel rozsiahlejšími zmenami. Na sviatok Narodenia Panny Márie mali Smolenice veľkú, hodovú slávnosť. V kostole boli už len štyri oltáre, všetky posvätené. Hlavný bol oltár zasvätený Panne Márii, s tabernakulom. Ďalší, bočný oltár bol zasvätený Umučeniu Pána, tretí oltár Panne Márii Bolestnej a štvrtý Panne Márii Nanebovzatej. Dva posledne menované oltáre neboli ešte posvätené, lebo boli nové, postavené krátko pred vizitáciou. Celý kostol podľa vizitátora vynikal svojou krásou a nádhernou obrazovou výzdobou. Čo sa týka zariadenia, v kostole mali drevenú pozlátenú kazateľnicu so sochami a strieškou. Lavice boli z oboch strán dobre usporiadané. Chórus bol drevený, maľovaný a pozlátený, s organom so siedmymi registrami. Organ kostolu darovala grófka Judita Amadiová, o čom svedčal aj erb jej rodiny na prednej strane organu. V kostole bol aj trón pre biskupa, ďalej dve lampy: jedna strieborná, visiaca pred oltárom, druhá krištáľová pri soche Panny Márie Bolestnej. Okrem nich v strede kostola visel kovový svietnik. Ďalšie svietniky boli na oltároch, desať kovových a dva veľké drevené. Spovedelnice boli v kostole dve. Sakristia bola klenutá, s dvomi skrinkami pre uschovanie bohoslužobnej výbavy. Kostolná veža bola murovaná, s tromi posvätenými zvonmi.¹⁴
V r. 1731 mal už smolenický kostol šesť oltárov, z ktorých štyri posvätil vácky biskup Juraj Pongrác. Prvý hlavný oltár mal v strede nádhernú sochu Panny Márie, v strede oltára bolo i tabernakulum s decentne uschovanou Sviatosťou oltárnou. Druhý bol oltár Sv. Kríža, tretí Panny Márie Bolestnej, štvrtý Panny Márie Nanebovzatej (rodiny Počuchovej). Piaty oltár bol umiestnený pod chórom pri krstiteľnici, zasvätený sv. Jakubovi apoštolovi. Šiesty oltár bol zasvätený Panne Márii Loretánskej, dala ho postaviť grófka Terézia Erdődiová, rodená Esterháziová, manželka grófa Juraja Erdődiho. Oltáre boli opatrené všetkými potrebnými náležitosťami. Vizitátor ďalej vymenoval kostolné zariadenie: drevenú kazateľnicu, lavice, trón pre biskupa, zo strany Epištoly dve iné sedadlá, po oboch stranách lode spovedelnice. Spomenul aj oratórium pre smolenických zemepánov ako patrónov kostola. Tiež spomína osobitný priestor pre hudobné nástroje, pričom sa kriticky vyjadril o zemepánke Kollerovej, ktorá ho údajne zatvárala pre súkromné používanie. Pod chórom na oltári sv. Jakuba apoštola (postaveného na spôsob kaplnky) bola krstiteľnica, dobre uzavretá, kde bola v čistote uschovaná krstná voda. Pod klenbou pri vchode svätostánku viseli erby rodiny Erdődiovcov. V kostole boli aj tri krypty, jedna z nich – pred hlavným oltárom s mramorovým náhrobným kameňom – patrila práve rodine Erdődiovcov. Druhá krypta patrila rodine Počuchovcov pred ich oltárom, a tretia, ktorú dal na vlastné náklady urobiť bývalý smolenický farár a neskôr biskup Jakub Jaslóci. V nej sa však smolenickí kňazi nepochovávali, a to z dôvodu, že v r. 1714 tu bol pochovaný smolenický farár Michal Zgurič, nakazený morom. Na sprístupnenie tejto spoločnej krypty bolo preto potrebné znovuobstarať u kráľovskej rady povolenie. Brána, ktorou sa dalo do kostola vojsť, bola dvojitá, pri menšej stála mramorová kamenná nádoba pre svätenú vodu. Nad väčšou bránou stála vysoká veža, pokrytá šindľom, s tromi posvätenými zvonmi a hodinami, ktoré boli v roku 1730 renovované na náklady Erdődiovcov. Strecha kostola bola zo škridlíc, trochu poškodená, v časti nad svätostánkom práve v čase vizitácie prebiehala jej rekonštrukcia.¹⁵
V polovici 18. storočia sa patrocínium smolenického kostola každoročne slávilo priamo na sviatok Narodenia Panny Márie, a to s úplnými odpustkami za veľkej účasti veriacich aj zo širšieho okolia. V roku 1743 prešiel kostol na vlastné náklady dôkladnou renováciou, zvonka bol vymaľovaný spolu s vežou, aj zvnútra bol celý vybielený. V roku 1756 mal kostol už sedem oltárov. Najkrajší bol hlavný oltár, zasvätený Narodenej Kráľovnej anjelov. Na oltári bola socha Panny Márie, držiacej Ježiška, pekne oblečená v rúchu z damašku, a tiež ovenčená striebornou korunou. Okolo nej boli sochy sv. Michala archanjela a anjela strážcu. Zhora boli drevené a pozlátené sochy sv. Barbory a sv. Kataríny, ktorým korunovala socha Najsvätejšej Trojice. V tabernakule na oltári, dostatočne opatrenom závorou, bola uložená Sviatosť oltárna, ktorá zvykla byť obnovovaná každé dva týždne. Bočných oltárov bolo v kostole šesť. Ako prvý spomenieme oltár Krista Pána na olivovej hore s apoštolmi, medzi sochami apoštolov sv. Petra a Pavla, sv. Dominika a sv. Františka Serafínskeho. V závore za sklom bola socha sv. Notburgy, elegantne oblečenej, ktorú v r. 1750 kostolu darovala grófka Terézia Erdődiová, rodená Esterháziová. Druhý oltár bol zasvätený Panne Márii Bolestnej, so sochami sv. Heleny, sv. Kataríny, sv. Uršuly a sv. Terézie.
V strede kostola boli ďalšie dva oltáre zo sadry: sprava Panny Márie s anjelmi, hornú časť tohto oltára uzatváral erb rodiny Erdődiovcov, lebo oltár bol postavený v r. 1736 na náklady grófa Juraja Erdődiho. Ďalší oltár bol zasvätený pamiatke sv. Jána Nepomuckého, v jeho strede stála socha tohoto svätca medzi sochami anjelov, z ktorých jeden mal korunu a druhý kľúč s palmou. Ďalší dvaja anjeli ozdobovali najvyššiu časť oltára. Tento oltár obstaral tiež gróf Juraj Erdődi v r. 1751. Piaty oltár bol pri bráne, zasvätený Nanebovstúpeniu Panny Márie, patriaci Počuchovcom. V jeho strede bol obraz Panny Márie, umiestnený medzi drevenými sochami sv. Štefana a sv. Imricha, patrónov Uhorska. Zhora bola socha sv. Trojice medzi sochami sv. Vojtecha mučeníka a sv. Ladislava kráľa. Posledný bol oltár sv. Jakuba apoštola pod chórom. Všetky oltáre boli posvätené. Kostolný organ bol v r. 1755 opravovaný.¹⁶
Najpodrobnejší opis farského kostola nám podáva kanonická vizitácia smolenickej farnosti z roku 1782.¹⁷ Opisuje polohu kostola na malom vŕšku, ktorý bol od domov v mestečku vzdialený asi 200 krokov. V zimnom období bol preto k nemu trochu ťažší prístup. Avšak nebezpečenstvu požiaru nebol vystavený, pretože susedil len s jediným domom, iné domy v blízkosti neboli. Podľa znenia tejto vizitácie bol kostol postavený z kameňov a pálených tehál, vnútri vydláždený štvorcovými kameňmi. Z priečelia sa vynímala veža, pokrytá červeným šindľom, v nej boli tri zvony – vážiace 12, 8 a 4 centy. Jeden zo zvonov sa v roku 1779 pokazil, ale v tom istom roku bol na náklady kostola a mestečka odliaty nový, posvätil ho biskup Štefan Nagy. Všetky zvony boli v dobrom stave a ich zvuk pekne harmonizoval. Na veži boli aj hodiny, ale kvôli ich starobe boli v zlom stave. V strede mestečka bola drevená zvonica, od kostola vzdialená asi 300 krokov, ktorá slúžila na zvonenie za mŕtvych. Zvon v nej vážil 190 libier a v r. 1775 ho posvätil biskup Anton de Reva.
Svätostánok kostola bol klenutý, s obrazmi sv. Antona Paduánskeho a sudcov Ježiša Nazaretského. Nad sakristiou bolo oratórium rodiny Erdődiovcov, ku ktorému bol vchod z cintorína. Bol tam aj biskupský trón bez baldachýna. Organ bol v r. 1777 úplne zreštaurovaný na náklady kostola. V kostolnej lodi boli naďalej tri krypty, dve z nich uzavreté kameňom, tretia bola pokrytá dubovými kolmi. Obe kostolné brány boli z dubového dreva, opatrené dobrými závorami. Sakristia bola pomerne svetlá, mala dve okná so železnými mrežami. Do farského kostola chodili pravidelne na bohoslužby nielen veriaci zo Smoleníc, ale aj zo smolenickej filiálky Lošonec a dokonca aj z obce Smolenická Nová Ves, ktorá síce susedila priamo so Smolenicami, ale cirkevno-organizačne patrila k farnosti Boleráz. Príčinou bola zrejme prílišná vzdialenosť od Boleráza, podľa vyjadrenia vizitátora trvala veriacim cesta pešo až jednu hodinu. Vzhľadom na takýto počet veriacich sa vizitátorovi zdal byť smolenický kostol veľkosťou nepostačujúci. Výročie vysvätenia farského kostola sa však už nezvyklo sláviť v nedeľu po Vianociach, tak ako v časoch predošlých vizitácií. Úplné odpustky mal kostol udelené od roku 1779 na dobu 17 rokov. Oltáre v kostole však neprešli žiadnymi zmenami. Hlavný oltár bol privilegovaný, a mal aj čiastku sv. Kríža a relikvie sv. Jána Nepomuckého. Relikvie sv. Jána Nepomuckého kostolu obstaral smolenický farár Ignác Weis. Na sviatky Zjavenia Pána, Povýšenia sv. Kríža a sv. Jána Nepomuckého zvykli byť vystavené k verejnému uctievaniu veriacich. Ani ostatné zariadenie kostola sa nezmenilo, vizitátor však zaznamenal, že kostolné lavice už boli používaním dosť zodraté.
V roku 1782 prebiehala na kostolnej streche opäť rozsiahla rekonštrukcia, pretože streche hrozilo úplné zrútenie, čo vyžadovalo veľké výdavky, hradené prevažne z kostolnej pokladnice. Kaplnka, ktorá predtým slúžila ako krstiteľnica, už slúžila ako Boží hrob. Krstiteľnica bola presťahovaná do kaplnky pod chórom.
Strecha kostola prešla aj v polovici 19. storočia rozsiahlou rekonštrukciou. Pri príležitosti opravy bol kostol aj zvonka vybielený. V roku 1857 bolo v kostole už sedem oltárov: hlavný – Narodenia Panny Márie, a bočné: sv. Antona Paduánskeho, sv. Apolónie, sv. Anny, Panny Márie, v kaplnke pod chórom s obrazom krucifixu, sv. Jána Nepomuckého, Všetky boli posvätené a všetkými náležitými predmetmi opatrené. Organ s desiatimi registrami bol opravovaný v r. 1841. Celkovo bol kostol vo veľmi dobrom stave, čistý, pekne vyzdobený obrazmi a sochami. Nemal už udelené žiadne odpustky.¹⁸
Zemepáni ako patróni kostola
Patrónom miestneho kostola býval v minulosti zvyčajne zemepán príslušnej obce. Keďže z najstaršej histórie obce vieme, že Smolenice patrili rozličným zemepánskym rodom a panstvám, oni boli patrónmi farského kostola Narodenia Panny Márie. Vierovyznanie zemepána bolo obzvlášť dôležité a pre farnosti určujúce najmä v období reformácie, kedy mnohí zemepáni prechádzali na protestantskú vieru a podľa hesla „čie panstvo, toho náboženstvo“ novú vieru prijímali aj ostatní obyvatelia obcí.
O patrónovi farského kostola sa však presnejšie údaje dozvedáme až z historických prameňov z čias, kedy boli Smolenice poddanskou dedinou a zároveň centrom Smolenického panstva. Od 2. polovice 17. storočia nám cirkevné pramene dosviedčajú, že patrónom kostola Narodenia Panny Márie boli Erdődiovci, v tom čase majitelia Smolenického hradu a panstva. Erdődiovci ako rímsko-katolícki magnáti kostol podporovali, financovali aj jeho značné a časté opravy.
V roku 1756 vizitátor zaznamenal, že v mestečku Smolenice bol zemepánom a patrónom kostola gróf Juraj Erdődi. Svoje povinnosti voči kostolu si plnil, dal značné financie na opravu kostola a zabezpečil aj stavebný materiál: pálené tehly, škridly, vápno a drevo. V r. 1743 gróf Juraj Erdődi s manželkou Teréziou, rodenou Esterháziovou smolenickému kostolu daroval strieborné pozlátené cibórium na hlavný oltár vedľa sochy Panny Márie, ďalej daroval hodvábne rúcho červenej farby so striebornými strapcami. Gróf Juraj Erdődi mal na Smolenickom hrade svoju rezidenciu, a hoci v nej zriedka býval, na hrade mal zriadenú kaplnku. V tejto kaplnke sa slávili omše, ohľadom čoho existovala pápežská bula, uložená v archíve grófa.
V roku 1761 mal patronátne právo vo farnosti gróf Krištof Erdődi. Vizitátor skonštatoval, že všetky svoje záväzky voči kostolu si starostlivo plní. Aj Krištof Erdődi mal na Smolenickom hrade súkromné oratórium s možnosťou sláviť v ňom omšu. Mal na to už spomenuté povolenie od Sv. stolice, s odôvodnením, že hrad bol príliš vzdialený od kostola a cesta neprístupná najmä v zimnom období. Za týmto účelom bol Erdődiovcom k dispozícii na Smolenickom hrade rehoľník Stanislav Korič. Na hrade pôsobil od júna 1761. Absolvoval štúdium filozofie a teológie, hovoril po maďarsky a po slovensky. Jeho povinnosť bolo každodenne sláviť omšu v oratóriu na Smolenickom hrade. Za to mu živobytie poskytoval gróf Erdődi.
Po zmene vlastníctva Smolenického panstva sa zmenil aj zemepán Smoleníc a zároveň patrón kostola Narodenia Panny Márie. Smolenické panstvo prešlo začiatkom roka 1782 definitívne do rúk Pálfiovcov. Po získaní panstva Smolenice sa tak novým patrónom smolenického kostola stal gróf Ján Pálfi starší. Táto rodina sa tiež starala o svoje záväzky voči kostolu: dodala materiály nielen na opravu strechy kostola, ale aj fary a školy a tiež zaplatila remeselníkov.
Od týchto čias boli patrónmi kostola Pálfiovci: v r. 1813 Ján Pálfi, v r. 1847 František Pálfi a po r. 1912 Jozef Pálfi. Vizitácia z polovice 19. storočia spomína, že patronátne právo nad smolenickým kostolom a farou patrilo zemepánovi Františkovi Pálfimu. Nový patrón kostola i fary si však v polovici 19. storočia zanedbával svoje povinnosti. Vizitátor skonštatoval, že za starého patronátu – t. z. Erdődiovcov bola fara v oveľa lepšom stave. Pálfiovci mali navyše aj tzv. právo prezentácie (čo nemal každý patrón kostola), čiže právo uvedenia farára do farnosti.
Farníci a náboženský život
O náboženskom živote obyvateľov Smoleníc sa dozvedáme až z prvých kanonických vizitácií z r. 1561 a 1562. Kanonická vizitácia Smoleníc z r. 1561 je pomerne stručná, poskytuje nám základný obraz o náboženskej situácii vo farnosti. Dozvedáme sa z nej, že v Smoleniciach bol stav a výzdoba kostola a tiež vysluhovanie sviatostí v poriadku. Vo farnosti bol katolícky ľud. Rovnaká situácia bola aj v r. 1562. Lutherovo učenie nepreniklo do mestečka, na čom mal zásluhu miestny farár Tomáš.
Ďalšie informácie o smolenických farníkoch máme až z prvej polovice 17. storočia. V r. 1634 mala farnosť Smolenice 500 obyvateľov, žijúcich v mestečku i na hrade. Domov bolo celkovo 100. Niekoľko domov patrilo šľachticom, ktorí buď predtým, alebo v čase vizitácie boli v službe u grófov Erdődiovcov. Vizitátor J. Draškovič sa vyjadril, že všetci vyznávali rímsko-katolícke náboženstvo.
Ani v 2. polovici 17. storočia nežili v Smoleniciach žiadni protestanti. Podľa zápisu v smolenickej matrike v r. 1663-64 ochabol náboženský život vo farnosti, a to pre nepokoje a rozvrat, spôsobené tureckým pustošením. Podľa vizitácie z r. 1694 bolo v Smoleniciach 100 domov a okolo 1000 farníkov. Všetci boli rímsko-katolíckeho vierovyznania, často navštevovali bohoslužby, vykonávali si aj spoveď aspoň raz ročne, a zúčastňovali sa aj veľkonočného prijímania.
Začiatkom 18. storočia – v r. 1714 – žilo v Smoleniciach 400 farníkov, všetci boli rímsko-katolíci. Vidíme, že počet obyvateľov od r. 1694 značne klesol, čo mohlo súvisieť s celkovou nepriaznivou spoločensko-politickou situáciou na území Slovenska (po protihabsburských šľachtických povstaniach).
Do r. 1731 sa viac ako zdvojnásobil počet farníkov – v uvedenom roku ich žilo v Smoleniciach celkovo 1053, všetci boli rímsko-katolíckeho vyznania, tak vo farnosti, ako aj filiálke. Aj v polovici 18. storočia tu boli všetci rímsko-katolíci, ale nie všetci boli k farárovi úctiví. Farár sa na veriacich sťažoval, že sú hrubí a málo chodia do kostola. V základoch rímsko-katolíckej viery boli niektorí dobre, ale niektorí len minimálne vzdelaní a poučení. Počet dospelých vo farnosti i filiálke v roku 1756 bol 1149 a počet detí 409. Veľkonočnej spovede sa však všetci zúčastňovali. Viacerí vo farnosti však nedávali farárovi jeho náležitú odmenu, alebo mu dali len niečo, prinútení a veľmi neochotne. Neboli tu žiadni obyvatelia evanjelického alebo helvétskeho vyznania, ale žilo tu 20 Židov. Neboli tu žiadni verejní hriešnici, ale viacerým už farár pohrozil telesným trestom. Nakoniec sa neposlušní veriaci farárovi podrobili, ale ako poznamenal vizitátor, skôr „zo strachu ako z lásky“.
Podľa kanonickej vizitácie z roku 1782 bola väčšina smolenických veriacich slovenskej národnosti. Žili tam však aj viacerí Nemci, preto kvôli ich spovedaniu a katechizovaniu bolo potrebné, aby smolenický farár ovládal nemecký jazyk. Okrem niekoľkých Židov boli všetci rímsko-katolíckeho vierovyznania, len lesník grófa Jána Pálfiho bol helvétskeho vyznania. Vizitátor v r. 1782 označil smolenických farníkov ako zbožných, často účastných na bohoslužbách, procesiách či pohreboch. Tiež sa v období pôstu zdržiavali svadobných slávností, verejných tancov, aj v čase bohoslužieb sa zdržiavali verejných žartov. Vo farnosti neboli žiadni verejní hriešnici. Počet farníkov bol nasledovný: dospelých katolíkov bolo 930, detí 320, Židov bolo dospelých 15, detí 10. Spolu žilo v Smoleniciach v tomto roku 1275 obyvateľov. V Smoleniciach žilo 25 a vo filiálke Lošonec 7 Židov. Synagógu ani rabína nemali, preto navštevovali synagógu v Trstíne. Počas pôsobenia smolenického farára Ignáca Weisa konvertovali na rímsko-katolícku vieru traja Židia: 12-ročné dievča a žena s 5-ročným synčekom, ktorá sa po 1 a ½ roku zosobášila s učiteľom z Kaplnej.
Základom náboženského života veriaceho človeka bola účasť na omši. Z kanonickej vizitácie z r. 1731 sa môžeme dozvedieť, že v Smoleniciach vtedy trvali bohoslužby dve hodiny. V zime začínali o 9.30, v lete o 9.00. V nedele a sviatky farár pripájal aj morálnu kázeň, okrem jarmočných dní. Vo všedné dni sa začínala omša o 8.00.
Ako vyzeral poriadok bohoslužieb vo farnosti v 2. polovici 18. storočia, nám opisuje tiež kanonická vizitácia z r. 1782. V lete aj v zime začínali nedeľné bohoslužby o 9.00 ráno. Po prvom, druhom a treťom zvonení ľud, zhromaždený v kostole, zaspieval pieseň k Duchu Svätému. Potom nasledovala zvyčajne morálna kázeň, ktorú farár predniesol vždy z kazateľnice. Nasledovali modlitby Akt viery, nádeje a lásky, Otčenáš, Zdravas Mária, Sláva Bohu, a potom pokračoval spev za sprievodu organu. Sviatosť oltárna počas sv. omše zvykla byť vyložená len v prvé nedele v mesiaci a na sviatky Zjavenia Pána, sv. Floriána a sv. Vendelína. V polovici 19. storočia tu bohoslužby začínali nasledovne: v letnom období sa omša v nedele a sviatky začínala o 7.00, v zimnom období o 8.00. Kňaz prednášal kázeň v slovenskom jazyku z kazateľnice. Počas spievanej omše doprevádzali spev veriacich muzikanti, hrajúci na hudobné nástroje, spolu s hrou na organe. Poklona k Najsvätejšej Sviatosti oltárnej vo farnosti zvykla byť každoročne 22. decembra.
Na obohatenie náboženského života a poučenie veriacich slúžili katechézy, ktoré sa organizovali v jednotlivých farnostiach pod vedením miestneho farára. V Smoleniciach bývali v 18. storočí katechézy vo všetky nedele v roku okrem obdobia adventu, 40-dňového pôstneho obdobia a v čase veľkonočnej spovede. Začínali sa o 15.00, prebiehali v slovenskom jazyku, s niektorými aj v nemeckom jazyku. Najprv bola výuka, potom skúšanie a nakoniec zvykli ešte nasledovať loretánske litánie so spevom a hudbou. V priebehu 19. storočia zvykli katechézy bývať v čase adventu a 40-dňového pôstneho obdobia 4-krát týždenne, lebo v lete mala mládež práce na poliach. Začiatkom 20. storočia zvykli tieto katechézy bývať počas adventu.
Súčasťou náboženského života farníkov bola aj účasť na verejných procesiách, i v nej sa prejavovala ľudová zbožnosť. Verejné procesie bývali predpísané v diecéznom, v prípade Smolenického dekanátu v ostrihomskom rituáli. Išlo o procesie na tieto sviatky: na Kvetnú nedeľu, na Veľkú sobotu, sv. Marka, krížové dni, sviatok Božieho Tela. Okrem týchto predpísaných procesií sa konali v jednotlivých farnostiach aj procesie na iné sviatky, často na sviatky svätcov, ktorým boli zasvätené miestne kaplnky. Tak v Smoleniciach bývali procesie bez nesenia Sviatosti na sv. Rocha, sv. Rozáliu, a na sviatok Nanebovstúpenia Pána ku kaplnke na Kalvárii. Do filiálky Lošonec farár zvykol viesť procesiu na sviatok sv. Marka evanjelistu.
Náboženské pomery v smolenickej farnosti dokresľujú aj bratstvá, fungujúce pri farskom kostole Narodenia Panny Márie. Takéto bratstvá si zakladali veriaci vo farnostiach už od začiatku 18. storočia, ale najmä od 2. polovice 18. storočia. Z nich najrozšírenejšie bolo laické bratstvo sv. Františka, ktoré si založili aj veriaci v Smoleniciach. Bratstvo malo svoju vlastnú organizáciu, príjmy, a jeho členovia rôzne povinnosti, ktorých plnením preukazovali svoje náboženské cítenie. Prvú zmienku o tom, že v Smoleniciach fungovalo bratstvo sv. Františka Serafínskeho, máme z r. 1756. Smolenické bratstvo bolo pod starostlivosťou františkánov z kláštora sv. Kataríny. Každú prvú nedeľu v mesiaci sa konala omša za jeho členov s vyloženou Sviatosťou oltárnou. Povinnosti členov bratstva boli nasledovné: nosiť požehnané pásiky, zúčastniť sa pohrebu akéhokoľvek brata alebo sestry. Rektorom bratstva bol smolenický zeman Ladislav Speciar. Bratstvo malo aj príjmy, a to z ofier v prvé nedele v mesiaci, ktoré ročne vyniesli cca 9 zlatých. Peniaze spravoval rektor a účty predkladal predstavenému a starším bratom v prítomnosti farára. V roku 1782 bolo v pokladnici bratstva uložených 37 zlatých a 44 denárov. Katechetické bratstvo v pravom slova zmysle v Smoleniciach nebolo, ale veriaci boli na spôsob takéhoto bratstva rozdelení do skupín a horlivo katechizovali.
Vizitátor v polovici 19. storočia zaznamenal o smolenických farníkoch nasledovné: Ľud bol v Smoleniciach aj Lošonci slovenskej národnosti, rímsko-katolíckeho vierovyznania. Nekatolíci tu neboli žiadni, ale niekoľkí Židia bývali v domoch, v ktorých bývali kedysi rímsko-katolíci. Inak veriaci boli zbožní, voči farárovi úctiví, často navštevovali omše.
Poznámky:
1. TROCHTA, J.: Zoznam fár Slovenska. I. Bratislavská stolica. Rukopis. Bratislava : Historický ústav SAV, 1964, s. 49.
2. Ide o veľký register pápežských kolektorov, ktorí vyberali na území Uhorska pápežské desiatky na základe nariadenia pápežskej kúrie v Avignone, ktoré predpísala užívateľom cirkevných benefícií v Uhorsku v r. 1332 – 1337. Pápežské desiatky boli teda odovzdávané z cirkevných inštitúcií, počnúc od biskupstiev, cez kapituly a kláštory až po početné fary. Súpis vyšiel aj tlačou: Monumenta Vaticana Slovaciae I. Rationes collectorum pontificiorum in annis 1332 – 1337. Ed. V. Sedlák. Trnava – Rím: Slovenský historický ústav, 2008, ISBN 978-80-8082-186-9, s. 15.
3. FEJÉR, G.: Codex diplomaticus Hungariae ecclesiasticus et civilis,Tomus X., volumen VIII. Budín 1843, s. 313. Listinu spomína aj JEDLICSKA, P.: Kiskárpáti emlékek I. Budapešť 1882, s. 212. Štatúty publikoval PÉTERFFY, C.: Sacra consilia ecclesiae romano-catholicae in regno Hungariae celebrata II. Posonii MDCCXLII (1742). Je tu súpis fár Ostrihomskej arcidiecézy z r. 1397, v rámci ktorého sú tu vymenované aj fary, podliehajúce Bratislavskému prepoštstvu.
4. MELNÍKOVÁ, M.: O stave cirkevnej organizácie na Slovensku začiatkom 16. storočia. In: Slovenská archivistika XXX, 2, 1995, s. 127-140.
5. Niekedy medzi rokmi 1694 – 1714 (kvôli absencii archívnych materiálov to nevieme určiť presnejšie) sa z rozsiahleho Podhorského dekanátu vyčlenila pomerne veľká skupina farností a im pridružených filiálok, a vznikol tzv. Smolenický dekanát, ktorý tvorilo 18 farností s 19-imi filiálkami. In: LOPATKOVÁ, Z.: Kanonické vizitácie Smolenického dekanátu. Dizertačná práca. Trnava : Katedra histórie FF TU, 2005, s. 34, 35 a i.
6. Arcibiskupský archív Trnava, Bratislavský archidiakonát, Smolenický dekanát, kanonické vizitácie z r. 1782, sign. II. Visitatio canonica Batthyaniana Parochiae oppidi Szomolanensis (5. 9. 1782).
7. K premenovaniu pôvodne nazvaného dekanátu Trnava B na dekanát Smolenice prišlo 12. júla 2009 na základe rozhodnutia trnavského arcibiskupa J. E. Mons. ThLic. Róberta Bezáka, CSsR. Dostupné na: http://www.arcibiskupstvo.sk/aktuality/zmena-nazvov-dekanatov/ (citované 28. 9. 2009).
8. HUDÁK, J.: Patrocíniá na Slovensku. Bratislava, 1984, s. 18-21.
9. Prímási Levéltár Ostrihom, Archivum ecclesiasticum vetus, Lib. 1, 117 a Lib. 1, 131, Visitatio Praepositurae Posoniensis ex anno 1561, Visitatio Praepositurae Posoniensis ex anno 1562. Tieto kanonické vizitácie publikoval BUCKO, V.: Reformné hnutie v arcibiskupstve ostrihomskom do r. 1564. Bratislava, 1937, s. 134 – 145.
10. Prímási Levéltár Ostrihom, Archivum ecclesiasticum vetus, Lib. 3., 108, Districtus sub Montibus, Visitatio canonica per anno 1634. Tieto kanonické vizitácie publikovala BEKE, M.: Pázmány Péter egyházlátogatási jegyzőkönyvei (1616 – 1637). Budapešť, 1994, s. 219 – 220.
11. Prímási Levéltár Ostrihom, Archivum ecclesiasticum vetus, Lib. 7., 53. (1673), Districtus sub Montibus, Visitatio canonica per anno 1673, Szomolyan Oppidum, s. 50 – 55.
12. Miesto v kostole určené pre miestnych zemepánov, aby tu mohli byť, oddelení od ľudu, účastní na omši.
13. Prímási Levéltár Ostrihom, Archivum ecclesiasticum vetus, Lib. 8., 87. (1694), Districtus sub Montibus, Visitatio canonica per anno 1694, Oppidum Szomolyan, s. 61 – 62.
14. Prímási Levéltár Ostrihom, Archivum ecclesiasticum vetus, Lib. 16., 495 (1714), Districtus Szomolanensis, Visitatio canonica per anno 1714.
15. Arcibiskupský archív Trnava, Bratislavský archidiakonát, Smolenický dekanát, kanonické vizitácie z r. 1731, sign. I./1.
16. Arcibiskupský archív Trnava, Bratislavský archidiakonát, Smolenický dekanát, kanonické vizitácie z r. 1756, sign. I./2; Prímási Levéltár Ostrihom, Archivum ecclesiasticum vetus, Lib. 88., 78. (1761), Districtus Szomolanensis, Visitatio canonica per anno 1761
17. Visitatio canonica Batthyaniana Parochiae oppidi Szomolanensis (porovnaj pozn. č. 6).
18. Rímsko-katolícky farský úrad Smolenice, Visitatio Ecclesiae Szomolanensis (13. et 14. Maji 1857 peracta). Za možnosť študovať túto kanonickú vizitáciu patrí srdečná vďaka správcovi farnosti, p. dekanovi P. Bacigálovi. Nasledujúce údaje k cirkevným dejinám Smoleníc, pokiaľ nie je uvedené inak, čerpáme z kanonických vizitácií smolenickej farnosti z uvedených rokov.
19. ŠOTNÍK, S.: Hospodárske a majetkoprávne vzťahy pri správe fár na Slovensku do polovice 14. storočia. In : Slovenská archivistika, 36, 2001, 1, s. 41 – 42.
20. Mená a životopisy jednotlivých farárov čerpáme z knihy NÉMETHY, L.: Series parochiarum et parochorum archidioecesis Strigoniensis ab antiquissimus temporibus usque ad annum MDCCCXCIV. Ostrihom: 1894, a z kanonických vizitácií smolenickej farnosti zo 16. až 19. storočia.
21. JASTRABÍK, Š.: Smolenice. Bratislava : Veda, 1975, s. 49.
22. Štólové príjmy – poplatky farárovi za cirkevné úkony, pri ktorých mal farár na sebe štólu: krst, uvedenie rodičky po pôrode, uvedenie mladomanželky, sobáš, posledné pomazanie, pohreb.
23. SARMÁNYOVÁ-KALESNÁ, J.: Cirkevné matriky na Slovensku zo 16. – 19. storočia. Bratislava: Odbor archívnictva MV SR, 1991, s. 4-5.
24. MV SR, Štátny archív v Bratislave, Oddelenie matrík, Matriky farnosti Smolenice, Matriky farnosti Boleráz, mikrofilmy.