Hoci dnes je Neštich (v rokoch 1950 až 1960 mala dedina názov Smolenická Nová Ves) cirkevne i správne súčasťou Smoleníc, v minulosti to bolo inak.
Súčasť Bolerázu
Neštich patril spočiatku pod Boleráz, ktorý vlastnili trnavské klarisky. Po rozpustení kláštora Jozefom II. v roku 1783 bol v majetku uhorskej kráľovskej koruny, od ktorej ho neskôr odkúpil František Pálfi. Tak sa Neštich dostal do vlastníctva šľachtickej rodiny Pálfiovcov. Hoci mal svoj kostol, pravdepodobne nebol nikdy samostatnou farnosťou, ale len filiálkou. Do 20-tych rokov 20. storočia pod Boleráz patril aj cirkevne: obyvateľov Nešticha, ktorí sa narodili, sobášili, či zomreli do roku 1923, nájdeme v bolerázskych cirkevných matrikách. V 19. storočí deti krstil v Neštichu smolenický farár, prípadne kaplán, ale zapisované boli do krstnej matriky v Boleráze.
Rozporuplná stavba
Kostol v Neštichu bol postavený v období neskorej renesancie, približne v 30-tych rokoch 17. storočia. Je možné, že stojí na mieste staršej sakrálnej stavby, o nej sme však zatiaľ nenašli žiadne priame doklady. Dnešný kostol bol postavený v jednej stavebnej fáze. Na stavbu múrov použili kameň, klenba je vymurovaná z pálených tehál. Ide o pozdĺžny priestor s mnohouholníkovou svätyňou zaklenutý krížovou hrebienkovou klenbou. Na hranách je doplnená o štukovú výzdobu s perlovcom, vajcovcom a rastlinným ornamentom, rovnakou, aká sa nachádza na klenbe v smolenickom farskom kostole. Do západnej fasády je situovaná predstavaná veža hranolovitého tvaru s ihlancovou murovanou helmicou. Kanonická vizitácia uvádza, že v roku 1634 bol v rozostavanom stave. Nevieme však, kedy bola stavba dokončená, posvätená, nepoznáme staviteľa, či financovateľa stavby. Okrem toho je vo vizitácii spomenuté, že v roku 1695 bol kostolík rekonštruovaný, i že ho znova zaklenuli. Pri obhliadke kostola sme však na znaky, ktoré by prezrádzali, že kostol prešiel úpravou klenby, nenatrafili. Na architektúre kostola je vidno inšpiráciu staršími gotickými kostolíkmi. Je orientovaný v smere západ – východ, pričom svätyňa je otočená na východ, do kostola sa vchádza cez vstup pod vežou, do kostola bolo možné vojsť aj cez južný vstup na pravej strane lode. Víťazný oblúk oddeľuje svätyňu od lode.
Nanebovzatá
Vnútorné zariadenie kostola je o niečo mladšie ako samotná stavba. Hlavný oltár stojaci v závere svätyne je vytvorený v štýle tzv. tereziánskeho baroka (kombinácia prvkov barokového slohu s prvkami klasicizmu). Môžeme ho datovať do druhej polovice 18. storočia, do obdobia vlády Márie Terézie. Nevieme presne, ako vyzeral oltár, ktorý tam stál predtým. Je len isté, že na ňom bolo oveľa viac sôch svätých ako na tom, ktorý tam je doteraz. Podľa starých dokumentov sa tam nachádzali svätí Mikuláš, Vojtech, Štefan kráľ, Ladislav, Katarína, Klára, Alžbeta, Barbora, Štefan mučeník, Najsvätejšia Trojica.
Súčasnému hlavnému oltáru dominuje baroková socha Panny Márie, ktorá je zobrazená ako Nepoškvrnené Počatie (tzv. typ Immaculata) – Mária je zachytená ako mladé dievča odeté do bielej tuniky a belasého plášťa, stojí na zemeguli a nohou šliape na hlavu hada, hladiac do nebeských výšin. Na hlave má svätožiaru z dvanástich hviezd a celá je obklopená zlatými lúčmi, čím odkazuje na „ženu odetú slnkom“. Okolo nej sú anjeli – dvojica stojí pri jej nohách, dvaja anjeli sa ju chystajú korunovať zlatou korunou, ktorá je umiestnená nad jej hlavou, dvaja anjeli sú v nadstavci oltára a sprevádzajú holubicu Ducha Svätého. V dolnej časti oltára je ďalšia dvojica anjelov stojaca po bokoch svätostánku. Scéna na hlavnom oltári zachytáva výjav nie z pozemského sveta, ale z nebeského. V období baroka mala poukazovať na veľkoleposť nadpozemského sveta a veriaceho vtiahnuť do inej sféry. Veriaci boli akoby divákmi a zároveň svedkami, ktorí sledujú tajomný výjav nanebovzatia a korunovania Panny Márie.
Početní orodovníci
Bočné oltáre sú o niečo staršie ako hlavný oltár, pochádzajú z obdobia vrcholného baroka, teda z prvej polovice 18. storočia. Ľavý je zasvätený svätým Petrovi a Pavlovi a pravý Božskému Srdcu Ježišovmu. Oba pozostávajú zo stĺpovej architektúry, uprostred ktorej je maľba na plátne a vo vrchole je umiestené na ľavom oltári súsošie Najsvätejšej Trojice, na pravom oltári Svätá Rodina. V oboch prípadoch ide o kvalitné ukážky barokového sochárstva. V minulosti ale mali bočné oltáre iné zasvätenie. Ľavý oltár bol zasvätený svätému Petrovi a pravý oltár svätému Pavlovi. K zmene zasvätení, a tým aj k výmene starých malieb svätcov za nové prišlo pravdepodobne v roku 1891, keď z iniciatívy bolerázskeho farára Mórica Skrivánka prebehla obnova vnútorného zariadenia kostola. Upozorňuje nás na to latinský nápis na zadnej strane hlavného oltára. Apoštoli sa tak dostali na jeden oltár a pravému oltáru vybral kňaz nové zasvätenie – Božské Srdce Ježišovo. Prehĺbenie úcty k Božskému Srdcu nastalo v 2. polovici 19. storočia a súviselo s úsilím pápeža Pia IX. rozšíriť jeho kult na celú Cirkev. V roku 1864 vyhlásil za blahoslavenú rehoľníčku Margitu Máriu Alacoque, ktorá mala zjavenia Božského Srdca. Bočné oltáre však okrem toho prešli aj ďalšou zmenou. Pri rekonštrukcii kostola v roku 1984, kedy bola vymieňaná dlažba a lavice, a bola odstránená kazateľnica, posunuli oba bočné oltáre bližšie k stene. Pri tej príležitosti z nich boli odstránené sochy svätcov – orodovníkov, ktoré stáli na konzolách po bokoch oltára. Na ľavom oltári stáli sochy svätých Urbana a Vojtecha, na pravom oltári svätí Ján Nepomucký a František Xaverský. Maľby v klenbe kostola majú tiež už svoj vek. Výjavy s vyobrazením Svätej Rodiny a svätého Alojza z Gonzagy vytvoril maliar Jozef Goga v roku 1941.
Starší si pamätajú
Potrebnou súčasťou kostola bola kedysi kazateľnica, miesto pre hlásanie Božieho slova. Dnes ju v neštišskom kostole nenájdeme, ale to neznamená, že by tu nikdy nebola. Nachádzala sa na ľavej stene lode kostola pri ľavom bočnom oltári. Dobové dokumenty spomínajú v roku 1714 kazateľnicu kamennú s farebným baldachýnom, v roku 1756 drevenú s Kristom, so štyrmi evanjelistami a v najvyššej časti bola socha Panny Márie. V roku 1790 ju vymenili za novú – so sochami anjelov a Dobrého pastiera na baldachýne. Do dneška sa nezachovala, odstránili ju v roku 1984 pri rekonštrukcii kostola. V tom čase sa však už nepoužívala, od polovice 70-tych rokov ju nahradila ambona. Zmeny sa dotkli aj kostolných lavíc. Tie dnešné sú v kostole od roku 1984, predtým veriaci sedeli a kľačali v barokových laviciach z roku 1777. Výraznejšou zmenou v interiéri kostola bolo v polovici 70-tych rokov 20. storočia doplnenie svätyne o nový obetný stôl a už spomínanú ambonu v duchu reformy liturgického priestoru po II. vatikánskomkoncile. Slúženie bohoslužieb smerom k ľudu zaviedol v našej farnosti vdp. Miloslav Mrva.
Hlásnici a oznamovatelia
Kostol by nebol kompletným, keby vo veži nevisel aspoň jeden zvon. V minulosti sa nachádzali vo veži, tak ako aj dnes, tri zvony. Kanonická vizitácia z roku 1714 uvádza, že boli uliate v rokoch 1588, 1687 (zasvätený Panne Márii Nanebovzatej) a 1700. Dnes nájdeme v neštišskej kostolnej veži zvony úplne iného datovania: dva boli uliate v roku 1927 a najmenší je z roku 1799. Najmenší zvon ulial v roku 1799 trnavský zvonolejár Karol Fillgrader a je zasvätený sv. Alojzovi z Gonzagy. Počas prvej svetovej vojny ostal zrejme jediným zvonom vo veži, ostatné boli zrekvirované pre potreby armády. V roku 1927 k nemu pribudli dva väčšie, ktoré uliala česká firma Buřil a Riss v Kuklenách (dnes miestna časť mesta Hradec Králové). Tieto tri zvony sa vo veži kostola nachádzajú doteraz.
Živá pamäť
Neštišský kostol je typickým dedinským kostolom, nevyniká veľkosťou či umeleckým stvárnením. Je však stále živým chrámom, kde sa po stáročia schádzali naši predkovia a tu sa modlili za seba a svoje rodiny. Každý kúsok zariadenia a výzdoby je prejavom ich zbožnosti. Nezabúdajme na chrám, ktorý je nám, žijúcim v 21. storočí, živým kúskom pamäte na predkov a ich hlbokú odovzdanosť Bohu v dobrom i zlom čase.
Pripravila: Ivana Janáčková, Foto: Anton Chrvala
